Ak chceme zvýšiť svoju potravinovú bezpečnosť a sebestačnosť, musíme do potravinárstva efektívne investovať takmer miliardu eur

Zoltán Rácz

Koronakríza nastavila Slovensku z hľadiska potravinovej bezpečnosti zrkadlo. Potravinári riešia tému vzťahov s obchodnými reťazcami, tému prípravy na nové rozpočtové obdobie Európskej únie a pripravujú sa na to, čo nám prinesie nová európska stratégia Farm to Fork [u nás nazývaná Z farmy na stôl – pozn. TRENDU]. Prezident Potravinárskej komory Slovenska (SPK) Daniel Poturnay hovorí o situácii podrobnejšie.

* Čo ukázalo zrkadlo nastavené koronakrízou?

Ukázalo nám, že potravinárstvo je odvetvie, ktoré funguje dobre aj v čase krízy, že je to zdroj stability pre ekonomiku štátu. Ukázalo nám dôležitosť potravinovej sebestačnosti, o ktorej nám veľa hovorí výsledok obchodnej bilancie s potravinami a agrokomoditami. Pokiaľ sme v minulosti bili na poplach, keď sme prvýkrát prekročili záporné saldo jednu miliardu eur, projekcia na tento rok hovorí o mínus dvoch miliardách eur.

* Koronakríza nám tiež ukázala, že otvorené hranice a voľný pohyb tovaru môžu byť zo dňa na deň minulosťou. Zastihla nás nepripravených. Akútne sa hľadali riešenia, ako zabezpečiť krízové zásobovanie obyvateľstva potravinami.

Memorandum podpísané ministerstvom pôdohospodárstva dnes uvažuje o zabezpečení krízového zásobovania potravinami tak, že kľúčové položky vo zvýšenej miere naskladania obchodné reťazce. Skladovacia kapacita reťazcov je však pri mnohých položkách nastavená tak na dva-tri dni. Preto považujeme za funkčnejšie riešiť núdzové zásoby na úrovni ich jednotlivých domácich výrobcov, s využitím štátnych hmotných rezerv.

* Koľko by mal štát investovať do konkurencieschopnosti slovenskch potravín?

Poľnohospodári a potravinári hovoria o 100 miliónoch eur ročne nad rámec súčasných podpôr, čo nemám dôvod spochybňovať. Ešte dôležitejšie ako suma je, aby bola podpora dobre cielená. Dobrým príkladom je Maďarsko, ktoré v roku 2010 začalo robiť prieskumy, aby zistilo, čo bude pre krajinu dobré pestovať, chovať, čo treba podporiť. Doposiaľ do toho investovali okolo miliardy eur. Dnes majú zastúpenie maďarských potravín aj na úrovni 60 percent. Nie je to určené reguláciou ani prinútením. Je to preto, lebo maďarskí potravinári sú konkurencieschopní. V takom prípade obchodník v danej krajine, nech má kapitál odkiaľkoľvek, nemá prečo brať zahraničnú produkciu. Vyšlo by ho to drahšie. Horšie je to aj z pohľadu marketingu. Veď každý by chcel predávať domáce slovenské potraviny. Ale ako, ak je ich málo a nie sú za konkurenčné ceny?

* Čiže najväčším problémom sebestačnosti je zaostávanie spracovateľského priemyslu?

Na potravinárskej vertikále je dnes najslabším článkom spracovateľský priemysel a kompetentní si to začínajú uvedomovať. Vyvážame komodity a nespracované produkty prvovýroby a, naopak, dovážame hotové potraviny s pridanou hodnotou. Dokonca platí, čím vyšší stupeň spracovania, tým je podiel dovážaných potravín väčší.

* Do spracovania ktorých komodít by sme mali investovať najviac?

Najväčšie podiely dovozu máme vo vysoko spracovaných produktoch, ako sú cukrovinky a nealkoholické nápoje. Máme výpadok v oleji, špecialitách, v konzervovanom ovocí a zelenine, tam sú veľké podiely zahraničných výrobkov. Konzumné mlieko je domácou potravinou s najväčším podielom na pultoch, pri mliečnych výrobkoch je však už slovenský podiel nižší, a čím je vyšší stupeň jeho spracovania, tým viac podiel hotových produktov klesá. Rovnaké je to pri mäsových výrobkoch a konzervovaných produktoch.

* Potrebovali by sme teda investovať do spracovania surovín a do konzervární?

Všeobecne do technológií. Potrebujeme dobehnúť technologický dlh vo výške 900 miliónov eur. Ten v minulosti narástol aj pre presuny financií z druhého piliera európskych podpôr zameraných na investície do prvého piliera rozdeľovaného na plochu. Tieto prostriedky sme si do značnej miery prejedli. To musíme zmeniť a využiť peniaze či už z eurofondov v budúcom programovom období, alebo z fondu obnovy, v ktorom by malo byť pre Slovensko osem miliárd eur. Potrebujeme investovať do nových výrobných postupov, moderných obalov, do energeticky efektívnej a k životnému prostrediu priaznivej výroby. Stabilná štátna podpora úverového programu na technologickú obnovu potravinárstva, ktorý navrhujeme, by už pri podpore 20 miliónov ročne vytvorila potenciál na investície vo výške 60 miliónov eur ročne. To by sme sa za niekoľko rokov dostali na úplne inú úroveň a štát by spätne profitoval z vyššej potravinovej sebestačnosti, rozvoja vidieka a nárastu potenciálu pre tržby z turistického ruchu.

Spolupráca s ministerstvom

* Programové vyhlásenie vlády malo v tomto zo strany potravinárov pozitívne ohlasy, vláda sľubovala finančnú podporu. Je to tak aj po vyše sto dňoch vlády?

Žiaľ, musíme skonštatovať, že ani po sto dňoch vlády nie je v sekcii riadenia potravín na ministerstve stabilizovaná situácia a nemáme tam riadneho partnera na riešenie aktuálnych problémov.

* Ako dlho môžete čakať?

Sme už v druhom polroku, takže ak chceme využiť peniaze vyčlenené na tento rok, už nemôžeme váhať. Každú schému štátnej pomoci musia schváliť v Bruseli a to si vyžaduje čas. V minulom roku sa z 80 miliónov vyčlenených na štátnu pomoc väčšina použila pre prvovýrobcov. Pre potravinárov išlo asi štyri a pol milióna, čo je nedostatočné, nehovoriac o tom, že ešte aj takáto podpora podlieha zdaneniu. Potravinári čelia podstatne väčším nákladom. Napríklad len vytvorenie systému zálohovania PET fliaš a plechoviek, hoci teraz je o rok odložené, by malo stáť 120 miliónov eur a jeho ročná prevádzka 30 miliónov. Pri takýchto nákladoch je štátna pomoc vo výške štyri a pol milióna úplne nedostatočná.

* Vravíte, že na ministerstve nemáte partnera. Znamená to, že riešenie dôležitých vecí stojí?

Sme stále v akomsi prechodnom období. Ak sme za predchádzajúcej vlády boli súčasťou pracovnej skupiny prípravy Strategického plánu SR pre spoločnú poľnohospodársku politiku, dnes jej členom nie sme, nemáme ani informácie o tom, aké závery sa tam prijímajú. Je potrebné, aby aj náš hlas z praxe na tejto úrovni vypočuli a aby sa premietol do intervenčnej stratégie a strategického plánu SR.

Zákon o neprimeraných obchodných podmienkach

* Ako si vysvetľujete, že nie ste členom spomínanej pracovnej skupiny?

Uskutočnilo sa niekoľko interných pracovných stretnutí na ministerstve. Nechcem hodnotiť dôvody, nás neprizvali, ale považujeme za dôležité, aby sme sa v krátkom čase stali členmi týchto pracovných skupín.

Nová stratégia Európskej komisie Farm to Fork, po slovensky Z farmy na stôl, prináša také zmeny, že je nevyhnutné nanovo posúdiť potreby sektora a nastaviť na ne stratégie. Dôležité veci, ktoré táto stratégia obsahuje, sú podpora krátkych spotrebiteľských reťazcov, zmeny v označovaní potravín a zavádzanie nutričných profilov pre jednotlivé potraviny. To sú regulácie, ktorých implementácia nebude lacná a na ktoré sa musíme pripraviť. Nám zatiaľ postoj Slovenska k tejto stratégii chýba a pritom je to kľúčová vec, ktorá ovplyvní celý potravinársky sektor. Preto sa aj základné dokumenty prípravy strategického plánu SR mali posúdiť úplne nanovo.

Rozpory s obchodníkmi

* V krátkom čase by sa mal otvárať zákon o neprimeraných podmienkach a o potravinách. Proti zmenám sa už hlasno postavili napríklad pekári, naopak, požadujú ich obchodníci. Je niečo, čo by si podľa vás vyžadovalo úpravu, alebo ste takisto za zachovanie statusu quo?

Musíme Európskej komisii osvetliť situáciu, že napriek tradíciám a prírodným podmienkam je dnes podiel slovenských potravín taký malý, že isté ochranné opatrenia v prospech domácich výrobcov sú potrebné.

Domnievame sa, že práve tento zákon a najmä opatrenie, podľa ktorého najmenej 50 percent v reklamných letákoch musia tvoriť domáce potraviny, prinútil napríklad reťazec Lidl osloviť ďalších slovenských dodávateľov. S osemnásťpercentným podielom totiž nedokázal toto opatrenie splniť. Takýto je teda pozitívny prínos spomínaného zákona a vieme o tom, že ani ministerstvo sa ho nechystá meniť. Podľa nás má zákon svoje opodstatnenie a napríklad opatrenie, že najmenej 50 percent v reklamných letákoch musia tvoriť domáce potraviny, podľa nášho názoru prinútil reťazec Lidl osloviť ďalších slovenských dodávateľov, keďže s doterajším osemnásťpercentným podielom by zrejme nevedeli túto povinnosť splniť. Viedlo to k medziročnému nárastu na 24 percent, čo je istý posun vpred.

* Obchodníci však práve proti tomuto opatreniu najviac protestujú a hovoria, že to nie je v súlade s európskymi pravidlami.

Nie je prekvapením, že viaceré reťazce majú taký názor. Netreba však byť dopredu zľaknutý, pokiaľ príde z Bruselu žiadosť o vysvetlenie niektorých legislatívnych opatrení. Treba podať v príslušnej lehote vyjadrenie a prijatú legislatívu riadne zdôvodniť. Žiadna kaša sa neje horúca. Príkladom môžu byť rozhodnutia v Maďarsku alebo v Poľsku, ktoré nedali za pravdu tým, ktorí požadovali zrušenie legislatívnych opatrení tohto typu.

Určite by sme uprednostnili, ak by bolo 50 alebo aj 60 percent slovenských výrobkov na pultoch obchodov úplne prirodzene, bez akejkoľvek regulácie. Považujeme to za normálne v modernej európskej krajine. Je to prejav toho, že vieme, kto sme, máme spoločenskú zodpovednosť, nehovoriac o uhlíkovej stope dovážaných potravín. Denne sa na Slovensko dovezie viac ako 800 kamiónov potravín, priemerná potravina precestuje 1 200 kilometrov. Práve medzinárodný obchod je najväčším znečisťovateľom životného prostredia na našej planéte.

* Aj obchodníci hovoria, že chcú predávať najmä slovenské produkty, len sa to nemá vynucovať. V prípade propagácie hovoria o marketingovom fonde, ktorý by mohol túto reguláciu nahradiť.

Mix potravín na pultoch si určuje každý reťazec sám. Vidíme, že sa pohybuje od 24 percent v Lidli na jednom konci približne po 60 percent v Coop Jednote na konci druhom. Každý robí svoju obchodnú politiku, na to nie je potrebný marketingový fond.

Regulácia nahrádza to, že sa v číslach nevieme pohnúť aj bez nej. My ako potravinári sme mali dlhý čas pocit, že vzťahy medzi dodávateľmi a obchodnými reťazcami sa kultivujú. Že divoké roky po vstupe reťazcov na slovenský trh, keď si uplatňovali niektoré veci ďaleko za čiarou, sú už preč. Mali sme pocit, že veľa vecí sa vyriešilo, že sme sa dostali do novej fázy a prispela k tomu aj legislatíva.

Môžeme povedať, že s väčšinou reťazcov sú vzťahy korektné, napriek tomu máme aktuálne situáciu, že musíme riešiť postup konkrétneho obchodného reťazca, ktorý je podľa nášho názoru za hranicou toho, čo možno tolerovať.

* O čo ide?

Nechcem byť teraz príliš konkrétny, pretože na spoločné stretnutie k danému problému už prišiel zástupca reťazca s právnikom. Ale ide o dodatočné finančné požiadavky voči dodávateľom, v niektorých prípadoch aj v šesťciferných sumách. A dodávatelia sa boja, že ak nezaplatia, budú znášať dôsledky zo strany tohto reťazca.

Toto narúša našu doterajšiu predstavu, že vzťahy sa už posunuli na kultúrnejšiu úroveň hodnú dnešnej doby. Chceme ešte dúfať, že sa nám to podarí prekonať. Malo by to byť záujmom aj ostatných reťazcov, ktoré podobné praktiky neuplatňujú. Myslíme si totiž, že nestačí zastávať pozíciu, že veď dodávateľ na požiadavku pristúpil a všetko je preto v súlade so zákonom. Musí tam byť aj nejaká spoločenská zodpovednosť, férové správanie a snaha o budovanie dlhodobých dodávateľsko-odberateľských vzťahov.

* Vnímate teda, podobne ako obchodníci, pozíciu ministerstva ako akéhosi mediátora medzi vami? Že už nehľadá vinníka, ale riešenie?

Nič nie je čierno-biele a nedá sa ukázať len na jedného, ktorý môže za všetko. Samozrejme, to tak nie je. My sme na obchodné reťazce odkázaní, realizujeme cez ne 80 – 90 percent tržieb, musíme s nimi vedieť partnersky vychádzať a vo väčšine prípadov to tak funguje.

Veľmi sa mi páči napríklad iniciatíva ministerstva vo vzťahu k jahňaciemu mäsu, ktoré v dôsledku koronakrízy nebolo možné vyviezť do Talianska, kam každoročne smerovalo. Sprostredkoval sa jeho predaj v našich obchodných reťazcoch a zákazníci na to zareagovali veľmi dobre. Mäso sa veľmi rýchlo vypredalo.

Je to pozitívny príklad, nad ktorým musia obchodné reťazce rozmýšľať. Keď vidia, že po rokoch pochybností typu „to by sa tu nepredalo“ zrazu slovenský zákazník vykúpil jahňacie mäso, ktoré patrí k tým kvalitnejším, zdravším a drahším. Znova to ukazuje, že pri podiele slovenských výrobkov na pultoch nejde len o ceny. Slovenský zákazník sa vyvíja, dospieva, vie si vybrať kvalitnú potravinu a v značnej časti už má na to, aby si ju kúpil. Je citlivý na zloženie potraviny, pôvod, ekologické témy. Toto je príležitosť aj pre nás, aby sme ho s tým partnerom, ktorým sú obchodné reťazce, dokázali uspokojiť primárne zo slovenských zdrojov.

—-

Daniel Poturnay (45)

Prezidentom Potravinárskej komory Slovenska je od roku 2012. V potravinárskej komore predtým zastupoval spoločnosť Levické mliekarne, v ktorej bol predsedom predstavenstva. Takisto zastupoval spoločnosť United Industries, ktorá podniká v oblasti potravinárskeho priemyslu, ako aj spoločnosť Víno Nitra. Koronakríza nám ukázala, že otvorené hranice a voľný pohyb tovaru môžu byť zo dňa na deň minulosť. Slovenský zákazník sa vyvíja, dospieva, vie si vybrať kvalitnú potravinu a v značnej časti už má na to, aby si ju kúpil 900 mil. € je výška technologického dlhu v potravinárstve